Najväčší rozmach prišiel najmä v 20. storočí, predovšetkým počas socializmu. Vtedy sa z Dúbravy stalo centrum moderného banského podniku, ktorý zahŕňal niekoľko štôlní, prekopov, lanové dráhy, úpravňu rudy aj dopravný systém medzi jednotlivými horizontmi. Zaujímavosťou bolo, že banský závod v Dúbrave patril medzi najvyššie položené priemyselné areály svojho druhu v bývalom Československu. Ruda sa z vyšších partií dopravovala lanovkami a neskôr aj banskými vozíkmi a dieselovými lokomotívami.

Kľúčovými časťami dúbravského podzemia sú aj štôlne Ignác stredná a Rakytová. Archiváliami je doložené, že medzi nimi existoval odťažbový systém a že sa tu vyhotovovali podrobné banské a geologické mapy. Rakytová bola dôležitá aj z hľadiska mineralogických nálezov, pretože sa v nej zaznamenal výskyt scheelitu v centrálnej časti ložiska. Tieto diela teda nepredstavujú len „opustené chodby“, ale sú súčasťou premyslene prepojenej banskej štruktúry.

Geologicky ide o mimoriadne zaujímavé územie. Ložisko je viazané na štruktúry v Nízkych Tatrách a v jeho okolí sa nachádzajú viaceré minerálne asociácie, pričom antimonit je tu spojený s kremeňom, pyritom, karbonátmi a ďalšími sulfidmi. Práve táto geologická pestrosť urobila z Dúbravy výnimočné miesto nielen pre baníkov, ale aj pre mineralógov.

Ťažba však nebola jednoduchá ani bezpečná. Dúbravské podzemie je podľa zdrojov rozsiahle, členité a miestami nestabilné. Chodby sa navzájom prepájajú cez šachty, komíny a úpadnice, čo vytvára veľké podzemné bludisko. Zároveň sa tu používali rôzne typy výstuže podľa geologických podmienok, pričom v stabilnejších úsekoch ostávalo drevené vystuženie alebo aj nevyztužené časti. Aj preto je dnes veľká časť podzemia zasiahnutá závalmi a prechodnosť niektorých úsekov sa môže rýchlo meniť.