Štôlňa Anna-Antónia

po stopách baníkov v opustenej štôlni

Základné informácie

Štôlňa Anna Antónia bola razená za účelom geologického prieskumu severného pokračovania vyhnianskych rudných žíl. Počas razenia prechádzala rôznymi horninovými prostrediami, pričom sa sledovalo pokračovanie mineralizácie známej z okolitých banských diel.
Prieskum potvrdil výskyt mineralizovaných zón a viacerých druhov rudných minerálov. V okolí štôlne sa nachádzajú premenené horniny s obsahom železa a ďalších kovov. Medzi spomínané minerály patria najmä: pyrit, galenit, sfalerit, chalkopyrit
Geologické pomery v oblasti Vyhní sú výsledkom intenzívnej vulkanickej činnosti, ktorá vytvorila priaznivé podmienky pre vznik rudných ložísk. Štôlňa tak poskytla cenné informácie o stavbe podložia a rozsahu rudných štruktúr v okolí.

Počas návštevy banského náučného chodníka vo Vyhniach som mal možnosť vstúpiť do štôlne Anna Antónia. Toto banské dielo vzniklo ako prieskumná štôlňa zameraná na overenie pokračovania rudných žíl v severnej časti vyhnianskeho revíru. Razenie prebiehalo v horninách vulkanického pôvodu, ktoré sú typické pre oblasť Štiavnických vrchov. Geologický prieskum odhalil viaceré mineralizované zóny s výskytom pyritu, galenitu, sfaleritu a chalkopyritu. Štôlňa dnes predstavuje zaujímavú technickú a geologickú pamiatku, ktorá návštevníkom približuje bohatú banícku históriu Vyhní a význam miestnych rudných ložísk.

V 18. storočí tvorili každý stupový závod v banskoštiavnickom rudnom revíri tri hlavné prevádzkové časti – stupa (drviareň), šlamovňa (triediareň) a splavovňa (rozdružovňa rúd). Splavovanie predstavovalo posledný krok pri výrobe koncentrátov zlata a farebných kovov.

Základom splavovne boli naklonené drevené plochy, po ktorých prúdila zmes jemne rozdrvenej rudy a vody. Vďaka pôsobeniu vody sa ťažšie minerály usadzovali na povrchu splavu, zatiaľ čo ľahšie častice boli odnášané ďalej. Tým dochádzalo k triedeniu materiálu podľa jeho hmotnosti a vlastností.

Počas 18. a 19. storočia sa používali dva základné druhy splavov – pevné a pohyblivé, nazývané aj nárazové. Práve nárazové splavy boli súčasťou úpravne pri závode Starej štôlne sv. Antona Paduánskeho. Boli zavesené na štyroch reťaziach a po ich vychýlení sa vlastnou váhou vracali späť. Pri nárazoch na drevenú konštrukciu sa ťažšie častice posúvali späť, čím sa zvyšovala čistota získaného koncentrátu.
Na spracovanie jemných rudných kalov sa využívali aj rotačné splavy lievikovitého alebo kužeľovitého tvaru. Najväčšie uplatnenie si získali Bartschove splavy, ktoré sa začali používať koncom 19. storočia. Vyrábala ich aj Kachelmannova továreň vo Vyhniach. Samotný splav s priemerom približne štyri metre zostával nehybný, pričom sa otáčalo iba zariadenie zabezpečujúce prívod rmutu a odvod produktov.

Pohyb rmutu zabezpečovali pravidelné kolmé nárazy s frekvenciou približne 150 až 180 úderov za minútu. Tento spôsob umožňoval dôkladné oddelenie hrubších zŕn od jemnejších častíc.

Výsledkom splavovania boli tri produkty – koncentrát (šlich), znečistená ruda určená na ďalšie čistenie a odpad. Koncentrát smeroval do hutníckeho spracovania, zatiaľ čo znečistená ruda sa ďalej upravovala na Steinových splavoch, kde sa pomocou vibrujúceho gumeného pásu oddeľoval odpad od rudy. Celý proces sa opakoval dovtedy, kým nezostal iba čistý odpad, ktorý sa následne vypúšťal do potoka.

0 Komentáre

Najviac zahlasované

Najnovšie Najstaršie